New
York/San Francisco/Bratislava 25. januára (TASR) – Za vynálezcu
telefónu je všeobecne považovaný Američan Alexander Graham Bell, ktorý
naň v roku 1876 získal patent. Tým sa však jeho zásluhy o rozvoj
telekomunikácie neskončili, vynálezca bol o takmer 40 rokov neskôr aj
účastníkom prvého transkontinentálneho telefonátu medzi New Yorkom na
východnom pobreží USA a San Franciscom na západnom pobreží. Stalo sa tak
pred 110 rokmi – 25. januára 1915.
O 39 rokov skôr, 10. marca 1876, si prvýkrát "zavolali" Bell a jeho
asistent Thomas Augustus Watson. Vynálezca telefonval do vedľajšej
miestnosti a oznámil: „Pán Watson, poďte sem, chcem vás vidieť.“
„Otcovstvo“ telefónu oficiálne patrí Bellovi a čiastočné zásluhy na jeho
vzniku neskôr získali aj ďalší ľudia, napríklad taliansky vynálezca
Antonio Meucci, americký inžinier Elisha Gray či nemecký fyzik Johann
Philipp Reis.
Bell nezaháľal a už šesť mesiacov po kurióznom hovore sa mu 10. augusta
1876 podarilo telefonátom prostredníctvom telegrafného vedenia spojiť
dve kanadské mestá Brantford a Paris v provincii Ontário, vzdialené od
seba 13 kilometrov. Mnohé zdroje tento test považujú za prvý diaľkový
telefonát na svete. Bellovi potvrdil, že telefóny dokážu prinajmenšom v
jednom smere fungovať aj na dlhšie vzdialenosti.
Súdobé technologické obmedzenia spočiatku spôsobovali, že telefóny
fungovali iba na vzdialenosť niekoľkých desiatok kilometrov. Po celých
Spojených štátoch tak vzniklo približne 200 miest, kde bolo možné
telefón použiť. Väčšina z nich sa nachádzala na východnom pobreží USA a v
okolí Veľkých jazier, na západ od Skalnatých vrchov sa telefón najskôr
objavil iba v Portlande, San Franciscu a okolí, v Los Angeles a San
Diegu. Miesta s telefonickou sieťou spočiatku tvorili iba osamelé
ostrovčeky uprostred mora.
Kvalita hovorov bola v tomto období tiež pomerne nízka, pretože
telefónny okruh tvorilo čiastočne telefónne vedenie a čiastočne zem.
Konce vedenia boli zasadené do zeme a okruh tak bol vydaný na milosť a
nemilosť elektrickému rušeniu z prostredia. Blesky počas búrky pri
takomto type telefónneho okruhu úplne znemožňovali konverzáciu.
Našťastie však prišlo vylepšenie – inžinieri prišli na to, že ak
vytvoria okruh výhradne z telefónneho vedenia, dosiahnu čistejší prenos
reči.
Vo februári roku 1885 vznikla telekomunikačná spoločnosť AT&T, ktorá
v USA začala budovať telefónnu sieť a prepájať jednotlivé ostrovčeky,
kde už bol telefón zavedený. Rozširovaniu telefónu po Spojených štátoch
pomáhal aj technologický pokrok.
Dôležitým prelomom bol pri dlhých vedeniach objav princípu transpozície,
ktorý umožnil ďalšie zvýšenie kvality telefonátov tým, že zredukoval
rušenie vyvolávané indukčnosťou z paralelných vodičov. Princíp
transpozície spočíva pri dlhých vedeniach vo výmene ich polôh na
stožiaroch ich krížením vykonávaným v pravidelných vzdialenostiach. Aj
vďaka tomuto objavu sa v roku 1892 podarilo telefónom prepojiť mestá New
York a Chicago vzdialené od seba vzdušnou čiarou takmer 1150
kilometrov.
Spoločnosť AT&T ale opäť narazila na limit dobovej technológie.
Elektrický signál vysielaný telefónom postupne slabol, až zoslabol na
úroveň iných (nežiaducich) elektrických signálov prítomných vo vedení –
šumu. Ak malo byť možné komunikovať z jedného pobrežia na druhé, bolo
potrebné zariadenie schopné vysielaný signál zosilniť. Objavilo sa v
roku 1899 v podobe pupinačnej cievky.
Pupinácia (pridanie pupinančných cievok na vedenie) umožnila pridať do
siete tisíce kilometrov nového vedenia, no na dosiahnutie druhého
pobrežia to ešte stále nestačilo.
Na pupinované vedenia boli pridávané aj opakovače, ktoré zoslabnutý a
zašumený signál prijali, zosilnili, očistili od šumu a vyslali ho ďalej.
Ak sa však na jeden telefónny okruh tvorený pupinovaným vedením
pripojili dva a viaceré opakovače, signál sa výrazne skresľoval. Možnosť
pripojiť na každý obvod iba jeden opakovač znamenala, že v roku 1911 sa
z New Yorku dalo dovolať najďalej do Denveru, čo je vzdušnou čiarou
približne 2620 kilometrov.
Ak sa mal signál dostať ešte ďalej, bolo ho potrebné opäť zosilniť. Na
tento účel poslúžili ďalšie nové súčiastky – triódy. Vychádzali z diód
patentovaných v roku 1904 britským fyzikom a vynálezcom Sirom Johnom
Ambroseom Flemingom. Kým diódy elektrický prúd usmerňovali, triódy ho
navyše aj zosilňovali. Aj vďaka nim sa podarilo dostatočne zosilniť
signál putujúci z New Yorku natoľko po tisícoch kilometrov vedenia do
San Francisca.
Posledný stĺp vedenia, ktoré prepojilo pobrežia, vztýčili robotníci 17.
júna 1914 na hranici štátov Utah a Nevada neďaleko mesta Wendover v
Utahu. Vtedajší prezident spoločnosti AT&T Theorode Vail telefónom
úspešne preniesol svoj hlas z jedného pobrežia USA na druhé v júli 1914.
Telefonický hovor, ktorý sa oficiálne uvádza ako prvý transkontinentálny
telefonát, sa konal až o niekoľko mesiacov neskôr, 25. januára 1915.
Jeho účastníkmi boli rovnako ako pri úplne prvom telefonáte Alexander
Graham Bell a jeho (v tom čase už bývalý) asistent Thomas Augustus
Watson. Bell volajúci z New Yorku aj v tomto prípade Watsona
nachádzajúceho sa v San Franciscu oslovil vetou „Pán Watson, poďte sem, chcem vás vidieť“. Watson mu na to údajne odpovedal, že tentoraz mu cesta potrvá päť dní.
Bellov a Watsonov symbolický telefonát sa konal pri príležitosti osláv
Panamsko-pacifickej medzinárodnej výstavy. Tá bola oslavou dokončenia a
otvorenia Panamského prieplavu v auguste 1914. Načúvajúcimi účastníkmi
tohto telefonátu boli aj vtedajší americký prezident Woodrow Wilson a
prezident spoločnosti AT&T Theorode Vail. Wilson z washingtonského
Bieleho domu, Vail z ostrova Jekyll Island v Georgii.
Telefonické spojenie oboch pobreží USA bolo veľkým úspechom a ukážkou
možností dobovej vedy a techniky, ktorá odvtedy opäť pokročila míľovými
krokmi vpred.